Cesta domov alebo ako sme nedobrovoľne strávili noc v Londýne
Po dvanástich týždňoch tvrdej práce, stresujúcom bývaní v obmedzenom priestore jednej izby a po tom, čo sme pobehali všetky krásy Škótska, ktoré boli pre nás dostupné vlakom, sme sa konečne mohli začať baliť a chystať domov.
Podľa nášho plánu sme mali celú sobotu na zbalenie všetkého, čo sme si doniesli a nakúpili. Avšak vo štvrtok pri večeri sme museli náš plán dosť nedobrovoľne pozmeniť a v sobotu na obed sme už museli byť pripravení opustiť Rothesay navždy. Napriek tomu, že naše posledné šifty končili v piatok okolo jednej a druhej, sme to nakoniec zvládli a na večeru sme si už vykračovali väčšinou spakovaní.
A tak sme v sobotu ráno povedali všetkým posledné „goodbye“ a nasadli na poslednú ferry do Wemyss Bay. Táto cesta prebehala ako zvyčajne a bez ťažkostí sme stihli aj vlak do Glasgowa. Tam nás už očakával James. V jeho byte, kde sme mali stráviť poslednú noc vo Veľkej Británii, sme si ešte ugrilovali sirloin steaky a zjedli pol litra zmrzliny. Večer sme strávili pred telkou (lebo Jamesa sa nás všemožne snažil presvedčiť o precíznosti anglického humoru a chcel, aby sme podľahli satirickému čaru britských komediálnych seriálov. Jeho snaha bola však veeeeeľmi neúspešná) a hraním hier na playstation 3. A na druhý deň okolo obeda sme vyrazili na Glasgowské letisko.
Trojhodinové čakanie pred pasovou kontrolou nám ušlo rýchlo, ale pred gate nás zastihlo nemilé prekvapenie: náš let mal meškanie 40 minút. My sme mali na prestup v Londýne hodinu a desať minút. Tak nás logicky pochytili mierne obavy a preto sme sa išli rovno spýtať na zákaznícky servis British Airways, či je všetko v poriadku s našim prestupným letom. Tam nám slečna oznámila, že sa nemusíme obávať, pretože aj lietadlo do Viedne má plánovaný odlet odložený najmenej o desať minút, a že hneď po vystúpení z prvého lietadla na nás budú čakať pracovníci aeroliniek a pomôžu nám rýchlejšie sa dostaviť k druhému lietadlu. Tak sa naše starosti o trochu zmenšili a my sme išli stráviť ďalšiu hodinu v napätí, kedy vlastne odletíme. Nakoniec sme boli v preplnenom lietadle kompletní až o 17:00 (odlet mal byť o 16:20) a ešte niekoľko minút sme strávili obvyklým motaním a čakaním na runway. Let prebiehal bez problémov, aj keď som mala pocit, že pilot na to, vzhľadom na náš stav, vôbec nedupol. Nad Londýnom sme klasicky ešte pol hodinu krúžili, kým sme sa dostali na rad. Pristáli sme a museli sme ešte čakať na nejakú obsluhu, ktorá naše lietadlo dopraví tých posledných päť metrov ku gate. Von sme sa dostali o 18:50 (odlet do Viedne 18:50). Naše druhé lietadlo už nebolo pre nás dostupné, preto sme zostali stucknutí v Londýne.
Našťastie sa nás nikto nesnažil zbaviť, prípadne donútiť nás prespávať na letisku, a v zákazníckom centre nám bol hneď ponúknutý hotel aj s večerou, raňajkami a lístkom na autobus. Skutočnosť, že sme to všetko dostali zadarmo, nám dostatočne zdvihla náladu a tak sme dlho nesmútili. Aj keď stále nám bolo ľúto, že prídeme domov najmenej o dvanásť hodín neskôr.
Po ubytovaní sme sa vybrali na večeru, keďže sme v ten deň mali len raňajky u Jamesa a jeden sandwich v lietadle. Potešení bufetovými stolmi a dezertmi zadarmo, sme si naložili z každého trošku a pustili sa do ochutnávania. Hotel bol na celkom dobrej úrovni a jedlu sme nemali čo vytknúť. Najviac sa nám však páčilo, že sme si mohli dopriať toľko strojovej zmrzliny, koľko sme len zniesli. Napriek tomu sme sa dlho nezdržali, lebo sme únavou zaspávali nad dezertmi a hore v izbe nás čakala sprcha a dve dvojité veľké postele. Na druhý deň sme mali vstávať o piatej ráno, pretože náš let bol na 7:35. Preto sme nemali šancu využiť na plno náš krátky pobyt v Londýne a aspoň zbehnúť metrom do centra.
Ráno naše lietadlo plné biznismenov malo zase takmer hodinové meškanie, ale to nám už bolo viac menej jedno, lebo sme už boli takmer doma. Na letisku nás vyzdvihli ocino a Maťko (môj brat) a pekne a bezpečne nás dopravili domov (Robika takmer domov, pretože sme ho odovzdali jeho rodičom v Novákoch :)).
Takto sa skončilo naše pracovné leto v Škótsku. Bolo plné zážitkov a skúseností, ktoré určite využijeme. Moja angličtina sa nezlepšila o moc, ale moje komunikačné schopnosti a odvaha rozprávať v cudzom jazyku sa výrazne zlepšili. Stretli sme ľudí dobrých aj menej dobrých a zistili sme, že všade sú v podstate rovnakí. A tak sme si zo Škótska odniesli kufre plné suvenírov a pamäť plnú nových pamäťových stôp, ktoré už pomaly začínajú blednúť a ukladajú sa do priečinka z názvom Leto v Rothesay. Časom z tohto priečinka už budeme vyberať len to dobré a pekné.